Počkáme si na dážď

2. june 2017 at 21:41 | Luce Large |  365 creative writing prompts
1. Aké je počasie za oknom? Čo by mohlo byť viac inšpiratívne ako počasie? Prajte si, kde by ste mohli byť.




Sedela som doma v kresle, notebook položený na nohách a čaj na stole. Veď čo môže byť lepšie ako písať o postavách a nechať sa opíjať už vychladnutým čajom, ako som to mala rada? Asi len čítanie kníh uprostred noci pod perinou, keď mi mamina v detstve už veľakrát prišla povedať, aby som zhasla alebo ošúchané kolená od ustavičného behania a bláznenia sa v blate. Milovala som dážď už od malička. Zbožňovala som tie tiché búrky a hrmenie. Ja si to síce nepamätám, ale mali sme na rodinnom videu ako po mňa bola moja mamina v škôlke a potom sme šli na námestie do nášho mesta, kde bola výstava starodávnych aut. Zatiaľ čo ona natáčala video ja som ako päťročná chodila pomedzi ľudí, prezerala si auta. Najlepšie na tom bolo, že v ruke držala dáždnik a oblečený som mala pršiplášť, no ja som si ju zložila z hlavy a nechala si zmáčať svetlé vlásky. Keď som bola staršia, asi jedenásťročná, rada som vybehla na ulici, keď pršalo a svietilo slnko. Zatiaľ čo mamina so starkou na mňa kričali, aby som šla dnu, ja som behala po daždi. Dokonca aj teraz, keď som bola staršia, som rada skákala do mlák a špliechala vodu okolo seba na všetky strany. Súťažila som sama so sebou, kedy najviac vyšpliechne voda.
Ako som tak sedela v tom kresle oproti oknu, dážď už ustával. Bude krásne sa ísť teraz prejsť uprostred leta po vonku, pričom si nechať topánky nasiaknuť v mlákach. Ako som si pomyslela, tak som aj spravila. Na stolík som položila notebook, na ex vypila čaj a rozbehla sa dole. Pod schodmi som skoro stupila môjmu kocúrikovi Neovi na chvost, keď sa tam len tak ležérne vyvaľoval na hrubom, na dotyk príjemnom koberci. Nezazlievala som mu to. Mala som ho rada, pretože mi robil spoločnosť, keď som to potrebovala. Občas sa stratil, ale vždy sa vrátil ku mne. Nemohla som čakať, že by ten leňoch vyšiel vonku na dažďové mrholenie spolu so mnou.
Obula som si topánky, len také obyčajné tenisky na bosé nohy. Tešila som sa, že mi premoknú a ja budem cítiť na nohách dážď. Z vešiaku som si zobrala teplú bundu sivej farby a vybehla vonku. Dvere som zamkla a kľúč dala do kvetináča zaveseného zo striešky na verande ako vždy. Kocúr zostal doma. V teple a na koberci sa ten chlpáč nemohol sťažovať. Mala som aj fenku, ale tú som musela predať kvôli susedovi, ktorý na ňu ustavične škriekal, dokonca ma aj chcel zažalovať za rušenie nočného kľudu, keď sa niekedy o desiatej začala hrať s Neom. Nič mi iné neostávalo, iba dať Aidu preč.
Bývala som v dome po mojom strýkovi. Najprv patril starým rodičom, potom ho prepísali na uja. Starká mi vždy opakovala, že toto je môj dom, že už ako malá som povedala: "Tu som sa narodila a tu sa aj vrátim bývať." Ako som v detstve povedala, tak sa aj stalo. Keď som dosiahla osemnásť rokov, čo bolo pred jedenástimi mesiacmi, presťahovala som sem. Moji rodičia bývali pol hodinu odtiaľto.
Šla som do kopca na záhradu, prešla okolo hojdacej siete, okolo terasy, kde som trávila druhú polovicu môjho času mimo školy a keď bolo pekne.
Prišla som na koniec záhrady až k starému plotu celá zadýchaná s rozhorúčenými lícami. Najprv som si rozopla bundu a potom sa rukami oprela o holé kolená. Fuj, prečo ja mám záhradu do kopca? Keď som si bola istá, že smelo môžem pokračovať ďalej, pozrela som sa na ešte vyšší kopec. Dobre, hore bude krásny výhľad na celé mesto, utešovala som sa ďalej. Prešla cez bránku a vykračovala do kopca. Počas toho som sa niekoľkokrát zastavila, otočila sa a videla mraky vznášajúce sa nad celým mestom ako závoj ukrývajúci tvár nevesty. Hore na kopci, bolo pár kríkov a jeden vysokánsky strom s koreňmi trčiacimi nad zemou. Posadila som sa na ich hustú spleť a oprela si hlavu o kmeň. Naše mestečko bolo krásne. Nemalo jedinej chyby. Síce niekedy malé, ale aj tak. Pre mladú autorku to bolo ako stvorené.
"Zdravím," ozvalo sa za mnou a ja som sa tak zľakla až som vypískla. Nevedela som sa rozhodnúť, či byť rada za to, že to niekto počul, alebo sa hanbiť. Vyskočila na nohy a otočila sa. Striasla som sa, ale od zimy to nebolo. Chlapec, približne o hlavu vyšší ako ja, vyľakane zdvihol ruky nad hlavou v znamení, že nič nedrží. Jeho úmysly som odhadnúť nevedela. "Prepáčte mi," začal sa rýchlo ospravedlňovať. Mal príjemný, mäkký hlas. Ešte som ho tu v okolí nevidela.
Nič som nepovedala, iba som tam tak stála. "Ach," vydýchol a rozpačito urobil krok dozadu. "Je mi to ľúto, že som vás vyľakal. Bol som len tamto..." obzrel sa za seba a ja som tam stále stála a nepovedala ani slovo. "Eh..." povedal znova a dal ruky dole. "Asi nie ste z toho štátu a ja tu ako blbý hovorím po slovensky, pri tom mi vôbec nemusíte rozumieť..." začal premýšľať nahlas. Prinútilo ma to pousmiať sa. Oklepala som sa a konečne sa donútila niečo povedať. Predsa tu nebudem stáť ako taká šiška na strome a nechám tu toho chudáka trápiť sa a polemizovať o mojom pôvode.
"Ja som z tohto mesta," prezradila som mu. S úžasom na mňa pozrel. Nevidela som mu poriadne do tváre, pretože mal na hlave kapucňu. Bolo by pre mňa lepšie, keby si ju zložil a ja by som stopercentne vedela s kým mám to dočinenie. Zatiaľ nevyzeral zle.
"To je skvelé. Tiež ste sa prišli schovať pred dažďom?" Prižmúril oči a pozrel do neba. Zase začínalo kropiť.
"Áno," odvetila som stroho a dúfala, že naša komunikácia skončila. Mohla som sa vrátiť do domu, ale to som neplánovala. Tak som sa zadkom oprela o strom a dívala sa na svet zaliaty dažďom. Pre mňa introverta bolo hrozné, že je tu tento chlapec, oveľa starší ako ja a podľa zákonov slušnosti by som sa s ním mala zhovárať. Chlapec sa zhovárať chcel a tak podišiel bližšie pod korunu stromu, kde husté konáre s bohatými listami zabraňovali prieniku prudkého dažďa. Nepatrne som sa posunula o kúsok ďalej.
"Skvelé! Smiem tu s vami počkať, kým dážď na chvíľu neprestane?"
"Iste." Nemohla som ho poslať preč. Podišiel ešte bližšie a zložil si kapucňu. Tvár mal zarastenú. Teraz som si ho mohla prehliadnuť lepšie. Z diaľky sa zdalo, že ma tmavšiu pleť ako ju v skutočnosti mal. Musela to robiť tá tmavá brada.
Muž si začal prehľadávať vrecká. "Nemáte vreckovku?" nadviazal ďalší rozhovor. Pokývala som hlavou. Vietor sa otočil mojim smerom a privial mi trochu je sladkej vône. Voňal teda pekne a dokonca zblízka aj vyzeral pekne.
"Mimochodom, som Lea," predstavila som sa mu. Myslela som si, že tým to končí on ku mne slušne natiahol ruku.
"Mimochodom som Axel," napodobnil ma.
"Čo robíte, Axel?"
"Podľa mňa nie som o dosť starší ako vy, mohli by sme si tykať."
"Iste." Na chvíľu sme zostali ticho. Viditeľne sa zotmelo a mraky ešte viac prikryli domy v údolí. Naše mesto sa skrývalo v údolí. Dokonca, keď bolo slnečno, mohli ľudia z kopca zazrieť štyri ďalšie dediny a obrysy vysokých hôr v diaľke.
"Páči sa ti tu?" opýtal sa ma... Axel. Usmiala som sa a pozrela na chlapca, zmoknutého ako dážďovka.
"Áno, už ako malá som sem chodila." Spomenula som si na svoje prázdniny, keď tu ešte žili starí rodičia a na to, ako sme tu bývali. V hornej kuchyni môj brat zaspal pod stolom, aký bol unavený a mne sa raz podarilo zaspať na stoličke.
"Ja som sa sem práve prisťahoval. Bývam v meste a potreboval som schladiť hlavu. Veď viet... vieš." Prikývla som. Vedela som presne ako sa cíti. Keď sme ešte bývali v bytovke, nemohla som sa dočkať, kedy budem tu v dome a napriek tomu, že som veľmi nechodila vonku - iba keď pršalo, som sa tu cítila krajšie a slobodnejšie. Zadívala som sa na ulicu, kde bol môj dom a videla som, ako pred bránou zastavuje červené auto. Moji rodičia ma prišli pozrieť.
Otočila som sa na svojho nového - dúfam - kamaráta. "Už budem musieť ísť." Odlepila som sa od stromu a vybrala sa smerom ku kopcu, kde sa zvažoval smerom nadol, pretože strom rástol na vršku, ktorý bol trochu rovný.
"Lea!" zakričal za mnou Axel. Zastavila som sa a otočila. "Stretneme sa ešte niekedy?" Usmiala som sa. Aj ja som dúfala, že sa ešte stretneme.
"Keď bude zajtra pršať," odpovedala som s iskričkami v očiach. Kvapky mi stekali po vlasoch, cez líca, pery až dopadli na bundu, kde za sebou zanechali tmavý fľak.
"A ak nebude?"
"Počkáme si na dážď," žmurkla som naň a konečne vybehla spod stromu.
 

1 person judged this article.

Comments

1 kouzelnakrajina kouzelnakrajina | Web | 22. february 2017 at 10:20 | React

to zní velmi zajímavě, skoro bych a ji tipla, že to je povídka :-)

2 Daisy Daisy | Web | 23. february 2017 at 11:52 | React

A víš co je možné a na co já věřím? Když má člověk takhle hodně rád nějakou věc, kterou třeba většina lidí nemusí (já teda déšť mám ráda, ale tvé lásce se to asi nevyrovná), tak jsi třeba v minulém životě byla ještěrka v deštném pralese nebo jsi žila v Anglii :).

3 Eliss Eliss | Web | 3. june 2017 at 8:55 | React

Ty jsi rozená spisovatelka! Už dlouho mě žádný článek tak neuchvátil...

4 Ortie Ortie | Web | 3. june 2017 at 9:45 | React

Moc hezký článek! Četlo se mi to krásně, máš talent :-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement