Mozart sa bráni hudbe - 1. časť

29. july 2017 at 22:44 | Luce Large |  Mozart sa bráni hudbe


Prinášam vám novú niekoľko dielnu poviedku s názvom Mozart sa bráni hudbe, ktorá je o chlapcovi Leovi. Celý život ho prenasleduje jeho meno a nie len jeho meno, ale i hudba. Nenávidí ju. Keby tak mohol zmeniť svoj život. Poviedka plná strasti, zvratov a nečakaného pochopenia. Písala som ju na školskú literárnu súťaž a nakoniec s ňou vyhrala druhé miesto.


Často sa mi stáva, že pri ceste ulicou sa pristihnem ako pozorujem ľudí. Kladiem si otázku nad čím asi premýšľajú, o čom diskutujú. Len sa rozhliadnem okolo seba a vidím osudy iných - rastúce deti, zamilovaných dospievajúcich, dospelých so starosťami, ktoré im klonia hlavy k zemi, zmierených starcov. Oddávam sa tiež myšlienke, že mnohí majú starosti, ale dokážu ich maskovať. Majú svoje koníčky a cesty, ku ktorým smerujú. Každý jeden z nich musí prejsť svojimi prekážkami, aby prišli k vysnívanému cieľu. A čo ten môj cieľ? V skutočnosti nie je MOJIM cieľom, ale víťazstvom druhých. Noc, kedy na oblohu vyjde moja hviezda a bude žiariť, mala prísť čoskoro.
"Prečo tak nemáte rád hudbu, pán Mozart? Veď ste nositeľom priezviska zázračného dieťaťa." Oproti mne sedel môj učiteľ klavíru a snažil sa mi klásť na srdce ako veľmi by som mal zbožňovať hudbu, pretože som potomok akéhosi "neznámeho", dokonca mŕtveho chlapa. Boli mnohí pred týmto učiteľom a budú ďalší, pretože moji rodičia sú odhodlaní vo mne vzbudiť "mozartovskú krv".
"Tak ako ja hrám na klavír, tak hudba hrá na mne. Je jedno či ja hrám na klavír alebo na gitaru, husle. Hudba je medzinárodný, medziplanetárny jazyk. Pokiaľ to neviete - tak mne jazyky nejdú." Skoro vôbec som neuznával autority, pretože som odmietal byť marionetou.
"Ale pán Mozart," snažil sa ma znova presviedčať pán Hozier vyžívajúci sa vo vyslovovaní môjho mena. Neveriacky sa darilo ľuďom vyslovovať moje priezvisko, akoby to bolo niečo posvätné, pretože taká bola aj hudba istého skladateľa. "Vy musíte zužitkovať váš talent." Chytil som si tvár do dlaní. Vari som ja bol učiteľom a zalamoval ruky nad žiakom nechápajúcim abecedné poradie písmen.
Počul som tikanie nástenných hodín ako si sekundová ručička dávala maratón a tá malá dobehla do môjho vytúženého cieľa. Skončilo sa štyridsaťpäť minútové utrpenie. Učiteľ ma s veľkou nevôľou musel pustiť domov. Bol som presvedčený, že sa k tomuto starému pánovi už nikdy nevrátim. Bohviekedy nájdem učiteľa, ktorý ma nebude nútiť hrať iba preto, že sa volám Mozart. Leopold Mozart, aby som bol presný. Ľudia si moje meno skutočne museli prestať brať do úst ako vysvetlenie všetkého. Meno dostávajú deti pri narodení. Osobnú značku, ktorá ich bude prenasledovať celý život ako tieň. V mojom podaní to dosahovalo celkom nových rozmerov.
Cestou na Viedenský internát som čítal knihu, ktorá v sebe niesla zaujímavú myšlienku. Jeden človek v nej povedal: "Keď premýšľam a skúmam ľudské osudy, tie náhle zmeny v našom živote a menlivého šťastia beh tak neistý, čo zo žobrákov občas robí boháčov a ľudom majetným imanie zas odníma, až v očiach sa mi zatmie z bludných obratov a ku všetkému mám odpor pre tú záhadnosť. Ach, ako mám zvládnuť Šťastenu, čo v živote sa náhle tajne vynorí a sťa neviestka si počína?" Neviem, či Palladás bol múdrym, ale šťastným bol stopercentne. Už len kvôli tej neobvyklej myšlienke. Tak som nad tým citátom premýšľal, až som niekoľkokrát po sebe zabudol vystúpiť z autobusu. Ako jediný, som ostal sedieť a musel vystúpiť na poslednej zastávke.
Do kelu! Takýmto spôsobom sa na internát dostanem ani do ôsmej. Vystúpil som na akomsi starom sídlisku s prázdnymi ulicami, opustenými domami. Niekde v diaľke štekali psy a po ulici sa povaľoval neporiadok. Prešiel mi mráz po chrbte, čo bolo priam upokojujúce a strašidelné zároveň. Čakal som tam v horúčave začínajúceho podvečera, kým príde aspoň nejaká mestská doprava, aby ma odviezla späť. Na máj bolo pekelne horúco. Nestál tam so mnou nikto. Najbližší autobusom sa mal objaviť za šesťdesiat minút a ďalšiu pol hodinu mi malo trvať doraziť na moju ulicu. Kamarát nevyznajúci sa v plániku mal také tvrdenie: Mestská hromadná doprava je ako smrť. Nikdy nevieš kedy príde. Vďakabohu, že sa ma to netýkalo.
Nebola tam ani lavička, na ktorú by som si sadol, tak som len ostal stáť, dúfajúc, že autobus príde skôr. Každú chvíľu som kontroloval mobil, ale hodinky sa sotva dokázali hýbať. Už som chcel byť v internátnej izbe a robiť čokoľvek, než trčať tu. Párkrát ma napadlo zavolať mame, aby po mňa prišla. Zavrhol som to. Kým by dorazila z jeden strany Viedne na druhú, už by som bol dávno napríklad na večery. Okrem toho by vyzvedala, ako sa mi darilo, potom by na mňa sklamane pozrela a povedala: "Byť Mozartom je veľká česť. Aj tvoj predok, ako iste vieš, bol vedený k hudbe od malička. A pozri, aký je slávny. Ty nechceš, aby si ťa ľudia pamätali?" Ja jej bez hanby vždy poviem, že mňa hudba nikdy nelákala.
Ticho narušilo zvonenie môjho telefónu. Prebralo ma z letargie, až som nadskočil. Bol to môj spolubývajúci Sebastián. Verný kamarát a dôverník.
"Kámo, kde trčíš?" ozval sa jeho chrapľavý hlas. Boli sme si celkom podobní. Aj z neho chceli rodičia niekoho výnimočného. Mal byť doktorom, údajne spasiacim celý svet. Nerozdeľoval nás ani fakt, že on nechcel byť žiadnym lekárom, ale hudobníkom. Mal rovnako načrtnutý život. Tým sme si padli do oka. Avšak trvalo, kým mi do toho oka skutočne padol a začal som ho mať rád a rešpektovať ho, pretože dovtedy sme boli akýmisi rivalmi vo všetkom. Kto bude mať krajšie upratanú polovicu? Kto bude mať horšie upratanú polovicu izby? Kto bude mať horšie známky? Kto vymyslí viac vtipov? Kto sa lepšie postaví rodičom? Práve táto posledná "skúška" rozhodla, že by sme niektoré veci mohli robiť spolu a nie proti sebe. Vzniklo spojenectvo "rebelov" poslúchajúcich svojich rodičov.
"Vieš, že neviem? Zabudol som vystúpiť z autobusu. Ocitol som sa na nejakom starom sídlisku," odpovedal som. Porozhliadal som sa okolo seba. Nízke bytovky, všade okolo stromy, niekoľko detských preliezačiek - to sa nachádzalo na tomto zabudnutom mieste.
"Musíš sa vrátiť, vycha začína zúriť. Už dávno si tu mal byť." Zaťal som päsť.
"Tak jej povedz, že ma začala baviť hudba. Ešte hrám."
"Tomu nikto neuverí. Niečo vymyslím. Ty láskavo pohni zadkom." Zrušil ma.
Namiesto mapky sa o chvíľu ukázalo nejaké dievča. Dobehlo na zástavku, akoby bežala beh na tri kilometre. Mohla byť v mojom veku. Vzdychala, prehýbala sa v páse, čochvíľa sa obzrela za seba. Záplava plavých vlasov sa jej v prstencoch spúšťala niže útlych ramien. Vlali za ňou. Vyzerali ako bytosti prahnúce po živote, naťahujúce sa do všetkých smerov na útek. Bola ako mystická čarodejnica. Snažil som sa odvrátiť zrak, ale nešlo to. Pripomínala mi nejaké zmätené vtáča, práve naraziace do okna. Keď sa konečne pozrela aj pred seba, zľakla sa, že sa okrem nej na zastávke nachádzam i ja. Usmiala sa na mňa pekným úsmevom.
"Ahoj," povedala.
 

1 person judged this article.

Comments

1 magicmax magicmax | Web | 30. july 2017 at 8:26 | React

Zajímavý název pro příběh. :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement