Mozart sa bráni hudbe- 2. časť

30. july 2017 at 12:00 | Luce Large |  Mozart sa bráni hudbe




Snažil som sa odvrátiť zrak, ale nešlo to. Pripomínala mi nejaké zmätené vtáča, práve naraziace do okna. Keď sa konečne pozrela aj pred seba, zľakla sa, že sa okrem nej na zastávke nachádzam i ja. Usmiala sa na mňa pekným úsmevom.
"Ahoj," povedala. Prikývol som. Nerád som sa rozprával s cudzími ľuďmi, zvyčajne som si vybral slúchadlá, zapojil ich do telefónu a tváril sa ako náruživo počúvam hudbu. Pomaly mnou preniká a nechá ma unášať niekam do hĺbky vlastného notového života, hoci pravda bola celkom iná. Vnímal som ľudí, vnímal som ruch okolo. Niekedy som si aj nejakú hudbu pustil, ale pri pomyslení na to, čo všetko mi tá odporná vec spôsobila, som si to rozmyslel, vypol ju a zasa sa iba tváril. Predstieral.
Prešla popri mne, aby sa pozrela na plánik. Zastonala, keď sa dozvedela o príchode dopravného prostriedku. Otočila sa na mňa, jedným prstom ukazovala stále na tabuľku. "Tiež čakáš na trinástku?" opýtala sa.
"Áno." Poobzerala sa okolo seba.
"Do kelu," zanadávala. "Nemáš náhodou dva lístky? Žiaden pri sebe nemám a automat tu nevidím, ani stánok." Tak som jej požičal lístok navyše.
Stáli sme tam. Dívala sa na mňa. Ošíval som sa. Ošívala sa. Pohol som nohou. Aj ona pohla nohou. Prehrabol som si odstavajúce vlasy prstami, zopakovalo to. Pochopil som, že sa ma snaží napodobňovať.
Nervózne som sa opýtal: "Prečo to robíš?" Ona sa usmiala ešte viac a trochu jej očerveneli líca kontrastujúce s jej bledou pokožkou.
"Pretože mladosť túži po experimentoch." Ďalej som sa s ňou nezhováral a vytiahol si slúchadlá. Tiež to urobila. Nepočúval som hudbu. Iba ten tichý, šveholiaci zvuk. Ticho je najkrajší zvuk, aký poznám. Nedokáže ho nahradiť žiadna hudba. Počul som vlastný dych, cítil srdce v hrudi. Pri počúvaní mora v mušli má človek rovnaký pocit.
"Mimochodom - som Anna," prehovorila znova. Zdvorilo ku mne natiahla ruku. Prijal som ju. Páčilo sa mi zoznamovanie mladých podaním ruky. Pripomínalo to zabúdajúcu etiku.
"Ako tá zo zeleného domu?" opýtal som sa na margo románu pre dvanásťročné dievčatá od Lucy Maud Montgomeryovej.
"Nie. Ako tá z bieleho," zasmiala sa na svojom osobnom vtipe.
"Som Leo." Schválne som vynechal svoje priezvisko z dvoch dôvodov: po a) neverila by mi ho. Po b) ona mi nepovedala to svoje.
Anna stála krátko predo mnou. Stála natočená polovicou tváre ku mne. Mal som čas si poriadne prehliadnuť. Mala osobitý štýl obliekania. Kárované šaty s bielym golierom. Pod svetlým obočím sa skrýval pár veľkých očí. Pery mala úzke, jahodovo červenej farby. Odvrátil som sa skôr, než ma stihla nachytať.
"Čo rád počúvaš?"
Vybral som si biele slúchadlá z uší a pokrčil ramenami. "Ani neviem. Mám rád všetko." Klamstvo.
"Ja rada počúvam Lit," prezradila mi. Pôsobila na mňa svojou odvahou ako dievča, ktoré v dave dokážu vyniknúť rovnako, ako sa v ňom iní dokážu stratiť. A nezáležalo pri tom na jej vlasoch alebo drobnej postave. Vyžarovalo z nej niečo, čo ľudí nútilo sa o nej dozvedieť viac.
"Aj ja," povedal som, hoci som nemal najmenšie tušenie kto to je. Musel som tušiť, že sa so mnou bude chcieť o tejto kapele, či dokonca speváčke, rozprávať. Ženy dokážu byť také utárané.
"Mám rada ich speváčku."
"Áno, ich speváčka je naozaj skvelá!" vyhŕkol som. Ona sa rozosmiala. Nechápavo som zvraštil obočie, čo ju pobavilo ešte viac.
"Dostala som ťa. Tá kapela je mužská." Mal som chuť si niečo obúchať o hlavu. Isteže som sa nechal nachytať od cudzieho dievčaťa. Aj ja som sa na sebe zasmial, aby reč nestála. Pravdaže som nemohol priznať, ako sa hanbím. Líca mi zahoreli.
"Dobre, tak to nepočúvam." Následne mi rozprávala mi o tejto kapele ako o niečom výnimočnom. Nadchádzal čas, príchodu autobusu. Stáli sme, obloha sa zo žiarivej tyrkysovej menila na rúžovú, ohnivú červenú, tmavomodrú. Najprv sa veci spomalili. Vietor trochu zafúkal. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa dnes - 14. mája - stane najbláznivejšia vec v mojom živote.
Oproti nám bežali dvaja obrovskí muži v oblekoch. Nebolo by to nič, veď mohli utekať na autobus, keby sa Anna vedľa mňa nestrhla.
"Bež!" vykríkla a rozbehla sa opačným smerom, preč od dvoch goríl. Vyzerali ako z amerických filmov o F. B. I. alebo C.S. I. Už z diaľky som videl slúchadlo v uchu, okuliare na očiach. Čierne saká sa im vo vetre dvíhali do výšky nad pevné chrbty.
Ja som z nejakého, mne doteraz neznámeho, dôvod bežal za ňou. Moje nohy sa odlepili z miesta ako z miazgy, urobili krok, potom druhý, následne ďalšie štyri. Čo by ste v tej chvíli urobili vy? Rozbehli by ste sa? Ostali stáť? Život je sto percent toho, čo sa stane a deväťdesiat percent toho, ako na to zareagujeme. V tých momentoch som utekal o život, za nejakým dievčaťom.
Na chrbte mi nadskakoval batoh, kým srdce nadskakovalo v hrudi. Šlo mi vyskočiť z tela a predbehnúť nás. Od rýchleho behu som si necítil nohy. Šmýkali sa mi v teniskách po chladnúcom chodníku. Rezal som jednu zatáčku za druhou. Na základnej škole som niekedy behal atletiku, no nikdy to nebolo natoľko dobré, aby som v tom pokračoval. Nemal som dobrú kondíciu, tobôž chuť sa púšťať do každodenných niekoľkohodinových vytrvalostných tréningov.
Tepny i žily mi postupne naplňoval adrenalín. Prúdil cez búchanie srdca, prechádzal cez celé telo, rozvádzal sa rúk až po špičky prstov na nohách. Vlasy sa mi lepili na spotené čelo celé posiate kvapkami lepkavého potu.
Anna prebehla okolo niekoľkých lavičiek, panelákov, potom zahla do úzkej uličky medzi dvoma budovami. Neotáčal som sa, vbehol som za ňou. Čakala na mňa, skrčená za kontajnermi, opretá o stenu budovy. "Videl si ich? Bežia ešte za nami?" vysypala na mňa pomedzi hlasné , trhavé nádychy. Horlivo som kýval hlavou a naprázdno otváral ústa ako ryba lapajúca po vode, kým som si užíval oddychu.
"Poďme," povedala zničene a znova začala utekať, tentoraz sa aj smiala. Obdivoval som v nej ten elán a silu utekať ďalej. Keby som utekal ja, už dávno by ma chytili, pretože som nemal také bohaté sebazapieranie bežať vpred. Poplašene sme bežali ešte niekoľko ulíc, než si Anna bola celkom istá, že nás nikto nesleduje. Zastavila a padla rovno na asfaltovú cestu. Zvalil som sa vedľa nej. Búchanie srdca vytváralo symfóniu s dvoma súladnými prerývanými nádychmi a vzdychmi.
"Si blázon!" vykríkol som. Konečne som chytil dych. Dokázal som sa minimálne posadiť. Celý som sa triasol, nechápal, čo sa práve stalo. Každopádne mnou ovláda silný pocit slobody, voľnosti a malé čriepky šťastia ma zaplavovali.
"Nie som blázon! Ja len žijem!" Vtedy som to nechápal. Moja cesta sa začala mojim prvým krokom, keď mi Anna prikázala bežať. Nebežal som preto, lebo som musel. Bol som ako Forest Gump, bežal som, pretože som bežať chcel.
"Môžeš mi vysvetliť, prečo sme utekali?" opýtal som sa. Pokrčila ramenami a dlaňami sa opierala o zem. Skôr mi odpovedala na otázku o tom, čo si dáme na večeru. Práve sme utiekli pred dvoma obrovskými mužmi a ona mi tu odpovedá ledabolo pokývaním ramenami? Anna sa mi na prvý i na druhý pohľad zdala citlivým dievčaťom. Veľký omyl. Práve som sa presvedčil ako dokáže byť obal zradný. Emócie, vypúšťajúce na povrch v skutočnosti ľudia vypúšťajú namiesto obranného systému. V skutočnosti je Anna šialená. Prečo ju preboha naháňali?! Utiekla z blázinca? Vykradla banku?
Nahnevane som sa nadýchol. Ihneď sa chopila slova, aby mi zabránila v nahnevanom prívale tých mojich. "Nekrič. Nemôžem za to. Otec ma nechal strážiť tými mužmi, aby sa mi nič nestalo," vysvetlila.
"Si dcéra prezidenta alebo také niečo?" vyzvedal som. Zachichotala sa potmehúdskym smiechom malého dieťaťa, nachytaného pri darebáctve.
"Prosím ťa. Nie!"
Otvoril som ústa. "Vysvetli mi to," dožadoval som sa odpovede ako pes kostí alebo malé deti hračky.
"Všetko sa dá vysvetliť, bohužiaľ, nie všetkým. Môj otec si nedá povedať. Dokážem sa o seba postarať sama. On mi napriek tomu neverí!" sťažovala sa. Áno, rodičia dokážu byť neznesiteľní. Niektorí vravia, že sa nepamätajú na svoju mladosť. Pamätajú si, keď boli ešte dospievajúcimi a to je práve dôvod, prečo nás radi upozorňujú a strážia. Snažia sa nás chrániť pred pádmi, odviesť nás od negatívnych pocitov. Zabúdajú na svoje vlastné chyby a tie musíme spraviť aj my. Nedokážu nás ochrániť pred všetkým. Niekedy sa skrátka mladí musia dostať do tmy, aby videli slnko. V mladosti a kráse je zriedka múdrosť. Mladosti vládne pochabosť.
"To poznám. Tiež mám s rodičmi problémy." A ešte aké, dodal som v duchu.
"Stavím sa, že nie také veľké ako ja!" rozčuľovala sa ďalej. Medzitým sme sa obaja postavili. "Poďme, aby nás nenašli." Pokiaľ Anna nebude zločincom, mňa obvinia z únosu, ona nič nepovie a skončím v reedukačnom centre!
"My? Nás?" opýtal som sa. Od kedy sme my? Nič proti Anne, ale poznáme sa sotva pol hodinu a zaplietol som sa do akéhosi jej odporu voči rodičom. Mám dosť s tými svojimi, nepotrebujem problémy od ďalších. Hoc som sa rozbehol sám...
"Áno. Budeš mojim spolupáchateľom." Vykročili sme do ulice. Anna sa obozretne obzerala okolo seba. Tekala pohľadom po autách a každom kríku, či strome.
"Ale ja nemôžem ísť s tebou," namietal som. Už dávno som mal byť na internáte a hádať sa s vychovávateľkou, kde som doteraz bol. Mal som jej vyčítať, ona sa mala hnevať a zastrašovať ma zápisom. Nemal som byť tu a teraz.
"Prečo?" Pokračovali sme v ceste, akoby som bol jej najlepším priateľom.
"Lebo nemôžem. Nie je to správne. Nepoznám ťa." Počiatočná radosť odišla, vystriedala ju kritické myslenie.
"Kto v živote vie, čo je v skutočnosti správne? Možno si tu mal byť, pretože sme sa stretli komplikovane jednoduchou predurčenou náhodou." Štvalo ma, že má na všetko tak múdru odpoveď. Cítil som sa pri nej zvláštne, netrpezlivo a nahnevane. Ja som obyčajne pokojná osoba.
Tak som iba ticho kráčal za Annou po ceste, ktorú vyberala ona. Niekedy sa rozbehla. Nezakričal som na ňu, aby spomalila. Nakoniec sme dobehli k frekventovanejšej ceste. Prešli sme cez priechod pre chodcov, pričom vyhlásila, že sa ideme najesť. Mohol som kedykoľvek odísť.
V malej zapadnutej reštaurácii sme si sadli dozadu a objednali palacinky so šľahačkou. Chcel som od dievčaťa zistiť množstvo informácii. Znova ma predbehla. Už ma to ani neprekvapovalo.
"Budeš spolupáchateľom hudby," poznamenala. Zopakoval som po nej otázku. Nemal som rád hudbu. Odrazu som mal byť jej spolupáchateľom.
Prikývla. "Zajtra mám osemnásť. Na sedemnáste narodeniny som si napísala list, čo musím stihnúť do osemnástich. Niektoré som splnila, iné plánujem vyplniť túto noc," vysvetľovala.
"Tak si to ujasnime: Na čo potom potrebuješ cudzieho človeka? Urob to s kamarátmi, súrodencami, frajerom..."
"Nemôžem. Tak trochu si súčasťou plánu. Zažiť dobrodružstvo s niekým cudzím."
"Ktokoľvek ti môže aj ublížiť."
"Nikto ma doteraz neuniesol a nevydieral. Som živá, som tu."
"Zatiaľ." Od mami viem po čom ženy túžia. Chcú byť chápané, chránené. Človek sa o nich stará, chce ich ochraňovať a odrazu sa cítia ako pridusené. Otec sa preto riadi prirodzeným chlapským pravidlom - Sú tri druhy mužov, ktorí nerozumejú ženám. Mladí, dospelí a starí.
Napil som sa z pohára. "Prečo si myslíš, že ti budem pomáhať? Mám právo vlastnej voľby."
"Isteže máš. Zoberme to ako nejaký pohovor. Ja ti poviem, prečo by si mal ostať, dobre? Ak sa ti to nebude páčiť. Odídeš." Prikývol som. Anna si odkašľala, narovnala sa, upravila si golier na ramenách a ruky zložila na stôl. Kopíroval som jej pohyby.
"Nezáleží ako ďaleko musíš ísť, nezáleží na tom, koľko bude tá cesta trvať. Keď ideš za tým čo miluješ, za tým o čom snívaš, vždy máš strach, strach porážky, strach z poníženia, strach z neúspechu. Ale keď to opomenieš a vydržíš, tak na konci ťa čaká víťazstvo, pretože každá cesta, nech je hocijaká začína prvým krokom. To ma naučil otec. Vždy som sa chcela presadiť v hudbe. Milujem hudbu všetkými svojimi pórmi. Ale čo mám robiť, keď ma neustále odmietajú. Jednoducho na to nemám, alebo aspoň mám taký pocit. Túto noc chcem podniknúť cestu za poznaním, prečo ma tak nechcú na rôznych konkurzoch. Hádam nespievam až tak zle. Chcem, aby si mi pomohol odpovedať na otázku, či som zlá. Ďalším bodom je veľké dobrodružstvo naprieč Viedňou a tretí bod splnenie mojich narodeninových želaní."
Znova som dlho nepremýšľal.
 

2 people judged this article.

Comments

1 Eliss Eliss | Web | 30. july 2017 at 21:04 | React

Zajímavé setkání, na jejich dobrodružství jsem moc zvědavá!! :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement