Mozart sa bráni hudbe- 3. časť

31. july 2017 at 10:46 | Luce Large |  Mozart sa bráni hudbe

Znova som dlho nepremýšľal. Raz za život sa vám objaví ponuka na niečo podobné. "Ostávam." Jediné slovo spečatilo môj celovečerný rozsudok problémov. Mama ma zabije. Otec ma zavraždí. Vychovávateľka ma vyhodí. Možno ma usmrtí Annin otec. Čo na tom záleží. Aspoň som sa konečne rozhodol ja sám a nikto mi nešepkal, či je to správne. Jedného dňa si na to spomeniem a budem rozprávať vnúčatám: "Tá noc, keď..."
Našiel som si niekoľko zmeškaných hovorov od mamy, od otca, pár neznámych čísel a volal mi i Sebastián. Napísal som kamarátovi rýchlu SMSku. Neboj sa. Som s nejakou babou.
Snáď jej aj zahráš, odpísal mi v momente.
Anna využila môj lístok na mestskú dopravu, aby ma zaviedla do centra Viedne. K 250 metrov vysokej DC Tower 1, ktorá sa vlani po dokončení výstavby stala najvyššou stavbou v Rakúsku, sme sa dostali nepozorovane. Mohlo byť okolo deviatej večer. Slnko zapadlo už pred pol hodinou. Namiesto slnečných lúčov sa zdvihli teplé poryvy vetra. Hrali sa s vlasmi ľudí okolo, strapatili tie moje, Anne dvíhali pramene okolo hlavy ako zlatistú svätožiaru. Ruky vetru sa mi dotýkali ramena. Obliekol som si sveter, doteraz odložený v ruksaku. Našiel som ho pokrčený na dne, pod dvoma pármi kníh.
"Z vyhliadkovej terasy na streche vo výške 220 metrov je podľa developerskej spoločnosti WED vidno horizont až po Bratislavu." Prikývol som s pohľadom upretým na 60 poschodí obložených striebristým kovom a vyleštenými sklenenými tabuľami. Mohutná budova mi vyžarovala dych. V niektorých oknách bolo zasvietené, iné časti boli naschvál osvietené.
"Čo tu chceš robiť?" Pýtal som sa sám seba v myšlienkach, prečo majú dievčatá v obľube vysoké budovy. "Ako sa tam chceš dostať?" Smerovali sme k veľkolepému vchodu. Nad ním sa týčil obrovský neónový nápis.
Otočila sa na mňa a žmurkla. "Niekedy si ako malé dieťa. Veľa sa pýtaš."
Dvere boli zamknuté. Dnu sa svietilo. Videli sme vysokého vrátnika v strednom veku oblečeného do modročiernej rovnošaty postavajúceho vedľa nalešteného mramorového pultu recepcie. Anna jemne zaklopala na sklo. Strážnik si nás ihneď všimol. Stlačil niečo na opasku. Na opasku sa mu hojdala čierna baterka a obal so skutočnou zbraňou. Dvere zabzučali a povolili. Vošiel som v závese za mojou spoločníčkou.
"Pochválen buď, Richard. Ako sa máš?" (pozn.aut.: Rakúšania sa zvyčajne zdravia "Grüß Gott", čo v doslovnom preklade znamená "Pochválen buď".) nasmerovala otázku na muža. Ten sa napäl.
"Slečna, mám sa dobre. Ako sa má otec?" Pootvoril som ústa.
Anna sa s ním chvíľu familiárna zhovárala, kým nám konečne vybavila vstup "hore". Chlapík nás odprevadil cez priehľadnú, presvetlenú halu umelým svetlom, až k multifunkčným výťahom. V hlave som ho posielal preč. Prehodila s ním ešte niekoľko zdvorilostných fráz. Výťah konečne prišiel a strážca nás konečne poctil svojou neprítomnosťou. Navrhol nám, že nás kvôli bezpečnosti zavedie až hore.
Nastúpil som do výťahu prvý. Len čo sa dvere zavreli, Anna stlačila tlačidlo šesťdesiateho poschodia.
Vychrlil som na ňu otázky. "Počuj, ty si bola niekde na youtube alebo tak? Čo si zač?" Naháňa ju jej osobná ochranka a do najluxusnejšej budovy Rakúska ju strážnik pustí bez zastavenia.
"Som Anna," povedala bezvýznamne. Nepripisovala si žiadnu slávu ani výnimočnosť. "Nie som zvláštna, len som niekoho dcéra."
"Koho dcéra?" opýtal som na päťdesiatom poschodí.
"Svojho otca." Vyviezli sme sa na posledné poschodie. Na samý vrch Viedne. Nachádzala sa tam rozľahlá terasa. Anna sa vybrala opačným smerom, než bola vyhliadka. Smerovala o čosi vyššie. Na strechu po požiarnom schodisku. Chovala sa tu ako doma. Vedela, kam správne zabočiť, kde sa prikrčiť, pretože na mnohých miestach cestou na strechu sa nachádzalo nízke potrubie.
Na streche fúkal príšerný vietor. Búchal mi do uší, štipľavý v tom najhoršom prevedení. Bičoval mi do kolien. Anna si vlasy zaviazala bielou stuhou. Viackrát jej skoro odletela.
Zo strechy bolo vidieť na míle ďaleko. Na západe slnko zapadalo, kým na východe sa obloha ponášala na hlbokú noc. Hviezdy sa nám rozprestierali nad hlavou ako baldachýn utkaný zo samotnej mliečnej dráhy. Mohol som sa ho dotknúť. Stačilo tak málo a mohol som si zobrať hviezdu. Schovať ju pod tričko, sebecky si ju nechať pre seba, aby navždy žiarila iba pre mňa.
Mesiac bol bližšie, než na zemi.
"Per aspera ad astra, tak sa to hovorí. Cez prekážky ku hviezdam," zašepkal som.
"Buď bláznivý a chovaj sa pokojne šialene, ale buď tým, kým si, pretože inak nikdy nezistíš, komu sa páči ta osoba, ktorou naozaj si!" kričala Anna. Jej slová sa vzniesli s poryvom vetra nad nočné mesto, ostali visieť nad nami ako krúžiace vtáky.
Obaja sme sa posadili doprostriedka. Nemal som odvahu ísť ku kraju. Aj odtiaľto som videl osvietenú Viedenskú Štátnu Operu, Belveder i sídlo princeznej Sisi - zámok Schonbrunn. Na obzore sa zrkadlili obrysy Álp, pričom špičky boli pokryté nerozpúšťajúcou sa pokrývkou snehu. Ak sa aj netrafíme v životnej ceste na zemi, ocitneme sa aspoň vo hviezdach. Aj Mozart, - pravý Mozart - tam niekde je a chytá sa za hlavu ako ide naša línia dole vodou.
Na chvíľu som v tom vetri započul chór meluzín. Predstavil som si, akoby sa asi choval pravý Mozart. Ako obarený by zdvihol ruky, poskladal prsty do stlačeného O a začal nimi švihať do oboch strán. Niekedy bol chór silnejší, zdvihol by ruky na doraz, inokedy by bol menej silný, robil by dlaňami drobné kruhy pred našimi tvárami.
Na krátky čas som sem - tam privrel oči. Počul som sláčikové nástroje a dychové. Napodobňoval som hrany nôt. Predstavoval si ich farbu. "Čo počuješ?" opýtala sa ma Anna ticho. V prvom momente som to prepočul. V tom druhom to zopakovala. "Čo počuješ?" Prebrala ma z akéhosi omámenia. Neboli to chóry, ani súzvuk nástrojov, bol to len obyčajný vietor, tvoriaci mi v očiach slzy!
"Nič, iba vietor," priznal som. Hudba mi neprinášala nič. "Prečo sme tu prišli?"
"Aby sme si zakričali. Ja som už kričala. Je rada na tebe." Zamračil som sa.
"Zakričať? Čo mám zakričať?"
"Hocičo. Nejaký priateľský pokrik, citát, slová piesne..." navrhovala.
Nebránil som sa. Vyskočil som na nohy, šiel bližšie k okraju, z rúk vytvoril lievik a nahlas zakričal: "Mozart sa bráni hudbe!" Nikdy som nekričal viac ako teraz. Anna sa ku mne pridala a začala vrieskať so mnou.
Dochádzal nám dych, dnes už po niekoľkýkrát. Bol čas odísť z malého kúsku neba. "Prečo sme boli tam hore?" opýtal som sa vo výťahu smerom dole.
"Aby sme kričali na vysokej budove," bola odpoveď. Krátka a strohá odpoveď. Minuli sme strážnika. Kto vie odkiaľ ho to dievča pozná.
"Zbohom, slečna!" povedal na rozlúčku. Bok po boku sme odchádzali z DC Tower 1. Anna smerovala k priechodu pre chodcov. Počkali sme na zastavenie auta. Keď nám niekto v čiernom športovom prostriedku zastavil, ja som prešiel normálne na druhú stranu. Anna skákala na jednej nohe po bielych pruhoch. Zavrel som oči, nadýchol sa a tváril sa, že ju nepoznám. Šiel som ďalej nevedno kam. Ona ma rýchlo dobehla. Ďalšia zastávka mala byť v akomsi bare. Celý čas sme sa s Annou rozprávali. Prebrali sme najnovšie filmy i knihy.
Tentoraz cieľ nebol ďalej ako pár ulíc. Bar nebol taký dobrý ako budova predtým, no páčil sa mi. Stál medzi muzikantskými potrebami a pizzou za euro.
Kovový štít zapustený do múru stavby oznamoval jednoducho Mily naschvál neupraveným písmom, ktorého posledné písmeno malo tendenciu padať nakrivo. Pod štítom sa už nachádzali dvere od polovice hore s množstvom malých okienok medzi drevenými rámami, natreté tmavozelenou farbou. Veľký vchod sa skladal z dvoch identických krídel. Poskytovali dostatok miesta na dve kriedové tabule s nápisom: Neľakajte sa našej kávy. I vy raz budete slabí a studení.

Zišli sme po schodoch zvažujúcich sa prudko nadol.
 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement