Mozart sa bráni hudbe - 4. časť

1. august 2017 at 9:01 | Luce Large |  Mozart sa bráni hudbe



Bar zvnútra bol snáď ešte krajší a lepší než zvonku. Priamo naproti vchodu sa nachádzal leštený mahagónový pult, siahajúci čašníčke vyše pasu, zaplnený neuveriteľnou zostavou presklených vitrín s platňami, či cédečkami. Nad nami sa rozprestieral klenutý strop zo svetlých tehál. Neustále sa miestnosťou niesla vrava ľudí, zmes lahodných vôni, neustále sa vznášajúcich tónov hudby. Klub sa skladal z dvoch časti. Na jednej bol parket plný tancujúcich dievčat, vrtiacich chlapcov. Druhá bola plná stolov. Pri stenách poskytovalo malé množstvo boxov, potiahnuté červenou kožou, prívetivé súkromie.
Anna sebavedomo zamierila rovno do rohu miestnosti, k jedinému voľnému boxu. Unavene sa zvalila na sedačku. Batohy sme hodili medzi nás.
"Aké máš priezvisko?" opýtala sa ledabolo. Nadýchol som sa. Rozhodol som sa jej povedať pravdu. Pravda nás oslobodí.
Mykol som ramenami. "Moje celé meno je Leopold Wolfgang Amadeus Mozart." Rozosmiala sa. Z pohľadu cudzieho človeka to skutočne nieslo váhu sarkastického vtipu.
"Ja to myslím vážne Leo. Ako sa voláš?"
"Povedal som ti pravdu."
"Nechce sa mi veriť, že sa tak voláš." Otravovala ma desiatky minút. Bola natoľko neodbytná, až ma presvedčila, aby som jej dal svoj občiansky s nevkusnou fotkou. Zákon schválnosti hovorí, že na facebooku môžete mať akékoľvek dobré fotky, tej na preukaze sa nevyrovnajú ani najhoršie fotografie z rodinného albumu, pritom vôbec nezáleží na tom, či vás fotograf prichytil spať sediaceho na záchode vo veľkých červených papučiach v tvare psa alebo tancujúc s ovčími kiahňami doma na posteli.
Musela neveriacky zaklipkať očami. Stredné mená som našťastie nemal zapísané na občianskom preukaze, iba v rovnom liste.
Prišiel k nám čašník. Anna nám objednala nejaký alkohol. Nebol som s tým spokojný. Naliehal som, aby mi doniesol džús. Ženské zbrane na chlapca boli silnejšie. Presvedčila ho na drink mládeži neprístupný.
Hudba sa vypla. Namiesto nej sa ozval hlas nadšeného moderátora, ktorý sa odrazu vynoril z tvoriacej sa skupinky ľudí na parkete. Niektorí boli nahnevaní, pretože im muž v dúhovej čiapke, pod ktorými schovával dredy, trochu zavadzal.
"Tak je opäť prvý piatok v mesiaci! Niekto chodí do kostola, vy chodíte sem. Čo to znamená?" Ľudia nadšene zvýskli spoločné slovo: "Spev!"
"Tak a teraz vyžrebujeme dnešných troch kanárikov." Moderátor sa točil okolo vlastnej osi. Mal za úlohu navodiť správnu duchaplnú atmosféru prichádzajúcej šou. Viac než hudbu a svoje korene som nenávidel karaoké. Karaoké bola americká forma "zábavy", kde amatérsky speváci - zvyčajne donútení opitosťou alebo svojimi kamarátmi - spievali do hudobného základu. Skladby boli populárne piesne.
Prúd svetla sa pohyboval po bare, aby našiel svoju úbohú obeť. Pohladkal tváre ľudí, obkrúžil novodobý kabaret niekoľkokrát. Človeku sa tajil dych, aby nebol práve on ten "vyvolení". Čašník nám práve doniesol Bloody Mary, keď sa lúč svetla zastavil. Zadržal sa pri našom stole. Spočinul na Anninej okrúhlej tvári.
"Anna, naša drahá Anna." Menovaná sa pri plechovom hlase moderátora začervenala. Postavila sa a mierne rozpačito prešla cez bar až do hlúčiku ľudí, k mužovi tmavšej pleti s mikrofónom. Obdivoval som ju za jej odvahu. Už celý večer.
Anna pošepkala niečo chlapíkovi. Obaja sa na mňa otočili s neskrývaním darebáctvom v očiach. Pozerali sa na mňa ako dve dospelé deti, plánujúce niečo nekalé voči mojej skromnej osobe. Bál som sa, aby ma tam nezavolali. Musel by som predviesť svoj škrekot, teda vlastne hlas, z ktorého roky nespievania urobili tvrdý, chrapľavo nespracovaný kus kameňa.
Moje modlitby sa opäť nevyplatili. "Chceme tu aj Mozarta. Mozart, poď sem." Dvaja ľudia stojaci uprostred tanečného parketu na mňa oduševnene mávali. Ostatní si tiež začínali všímať smer ich pozornosti.
"Nie. Nie," opakoval som si sám pre seba a odpil si zo svojho nápoja. Volali moje meno, dokonca ma niekoľko ľudí prišlo vytiahnuť do stoja. V tvojom živote bude pár chvíľ, kedy ti všetky tvoje inštinkty a bunky budú hovoriť, aby si niečo urobil, niečo, čo popiera logiku, narušuje tvoje plány a ostatným to môže pripadať ako bláznovstvo. Keď sa to stane, tak to urob. Počúvaj svoje inštinkty a ignoruj všetko ostatné. Ignoruj logiku, ignoruj väčšinu, ignoruj komplikácie a proste si za tým choď. Po troch minútach som sa skutočne ocitol na parkete v pozornosti spoločnosti prahnúcej po hudbe. Ako obarený som prijal do ruky mikrofón, trasúcimi sa prstami. Celým svojim vnútrom som prijímal potrebný vzduch.
"Máte nejakú obľúbenú pesničku?" vypytoval sa ďalší chlapík obsluhujúci pult s elektronickou aparatúrou. Tisíckrát oľutujem.
"Niečo vyber," zašomral som. Zobral som si mikrofón od nejakého dievčaťa. Parket sa uvoľnil. S Annou sme osameli. Svetlo sa upriamilo priamo na nás. Bodový reflektor ma podal do očí ako desiatky zmätených včiel. Tep sa mi znova zvýšil.
Z reproduktorov ukrytých v tmavých kútov sa začala vznášať jemná klavírna hudba. I ja nevzdelaný som ju ihneď rozoznal. Nemusel som na to mať ani papier s textom v rukách.
"Say something, I´m giving up on you," začal som ticho spievať lámanou angličtinou, len čo na mňa prišiel rad. Nemal som z angličtiny zle známky. Ba čo naopak. Vedel som ju. Nuž pravá angličtina a pravý Angličan je niečo iné ako rakúsky chlapec. "I´ll be the one, if you want me to." Slová zo mňa vychádzali samé. Celým telom mi prechádzala triaška, môj hlas bol zakríknutý a roztrasený. Pripomínal želatínový cukrík na tanieri. Odspieval som ešte niekoľko veršov, než sa ku mne pripojila Anna. Mala krásny hlas. Vyspievaný.
Niektorí ľudia majú v sebe tú schopnosť, že ich môžete poznať napríklad aj pár hodín a cítite sa v ich spoločnosti dobre. Robíte veci, ktoré ste nikdy nerobili. Zamávajú vašim svetom ako Anna zachvela tým mojim. V jej podaní mi hudba nepripadala zlá. Naopak. Dávala zmysel.
"...Say something..." dokončili sme spolu posledné slová, čo v publiku vyvolalo veľký ohlas. Ľudia tlieskali, nadšene skandovali moje meno. Nie meno Anny, hoci tu bola očividne známa. Cítil som sa nesvoj. Vošiel som si rukou do vlasov a postrapatil si odstavajúce svetlé vlasy. Moja "spevácka kolegyňa" sa pochab usmievala. Nemusel som čítať myšlienky, ani byť veštcom, aby mi nedošlo, že je to Anne nepríjemné. Mne samému to vnášalo hnev do tváre.
Schytil som ju za ruku a ťahal preč. "Mozart! Mozart!" prenasledovalo nás. Sadli sme si za stôl. Anna sa jemne usmievala. Pár mučivých minút skandovali moje meno. Vyhlásili nové kolo. Ďalšia korisť im visela na perách. Anna sa necítila dobre. Odviedla dobrú prácu, ale neodmenili ju. Podľa mňa sem chodila celkom často.
Rozhodol som sa ju dostať preč zo zlého ovzdušia. "Anna, poď. Niečo ti ukážem." Nemal som plán kam ideme, nemal som tušenia, čo budem robiť. Musel som Annu trochu povzbudiť.
Zvraštila obočie. "Kam?" Bez slova sme si zobrali svoje veci a vyšli von. Kým sme boli dnu, počasie sa o niečo ochladilo. Nebola zima ako hore na DC Tower 1. Našťastie. Ani slzy sa mi nedrali do očí.
"Nenávidím hudbu," šepol som. Viac pre seba, než pre dievča, ktoré som držal za ruku a ťahal ju smerom preč. Prešiel som pár ulíc, nepúšťajúc ruku z dievčaťa. Pohľad do diaľky bol nejasný, ale hmlisté obrysy, ktoré sa týčili až do neba, naznačovali historické budovy mesta.
 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement